NAMASTE!

STAROVEKÁ LEGENDA HOVORÍ...

Staroveká legenda hovorí, že predtým ako pustovník zomrie, odíde hlboko do lesa, usadí sa pod strom a vloží si jeho semienko do úst. Po jeho smrti z jeho tela vyklíči nový strom, pod ktorým raz umrie iný pustovník a tento príbeh sa opakuje stále znova a znova.

STROM

Oko. Môj obraz sa zrkadli na povrchu jej dúhovky ako vznášajúca sa fatamorgána nad vodnou hladinou. Celý jej pohľad, od jedného kútika oka k druhému, zastiera odraz hustej neprehľadnej spletitej siete mojich vetiev a koreňov rastúcich z hora nadol a zdola nahor. Oko je uväznené vo vnútri živého labyrintu, ktorý obopína jej pohľad zo všetkých strán. 

Pozorujem svoj plávajúci obraz v jej očiach a hlboko na ich dne vidím zrkadliť sa moje letokruhy. Na počiatku večnosti naše životy spolu splynuli a vyryli tieto čiary do nás ako neviditeľné cesty na mapách do krajiny zabudnutých spomienok. Nesmrteľná a nepreniknuteľná tuhá vrstva premeny života a smrti otlačená v kolobehu času.

Čas plynie v kruhu. Rozkladajúce sa telo pustovníka, ktoré živilo semienko, z ktorého som vyklíčil, pred stovkami rokov patrilo jej. Každé steblo a vetva mojich koreňov prerastá do jej tela ako sieť žíl, ktorými voľne putujú moje myšlienky do jej krvi, cez kostnú dreň a tkanivá, priamo až do jej srdca. Pustovník, ktorý vo mne prebýva sa ticho vkráda do jej predstáv. 

Vedel som, že raz príde, odo dňa kedy sa znova narodila na mieste, ktoré sa v starých germánskych jazykoch nazýva vykorenené. Mieste, kde bola zem vyklčovaná od koreňov, aby vytvorila priestor pre nové osídlenie ľudí, ktorí tam chceli zapustiť svoje korene...

ŽENA

Miesto, kde som vyrastala, v sebe nesie požehnanie aj prekliatie. Kronika, napísaná bratom môjho starého otca, zaznamenáva legendu zo začiatku 17-tého storočia, podľa ktorej bolo nové osídlenie založené po zničení starej dediny, pôvodne postavenej na stŕmom vrchu nad údolím.

Silná búrka sa prehnala údolím nečakane počas tmavej dusnej noci koncom leta v čase osláv žne, keď sa väčšina dedinčanov bezúzdne opíjala v miestnej krčme a neboli schopní zachrániť ani samých seba, nie to svoje rodiny a statky. Blesky vrážali do okolitých skál a ozvena hromov sprevádzala skázu. Silný dážď a prívalové vody strhli so sebou všetko čo im stálo v ceste. Tí, čo prežili besnenie noci, v ruinách dediny vo svetle lúčov ranného brieždenia, uvideli stáť iba malú kaplnku zasvätenú Panne Márii, rozpínajúcu svoje ruky nad údolím pod strmým vrchom. Toto znamenie si vysvetlili ako požehnanie postaviť nové osídlenie na brehu rieky pretekajúcej údolím a v jej vodách sa očistiť od hriechov, za ktoré boli potrestaní. 

Hustý les na pravom brehu rieky bol vypálený a zem vyklčovaná od koreňov stromov. Nové domy boli postavene, ale žiaden kostol. Tých málo dedinčanov, čo prežili, sa cítili opustení bohom a rozhodli sa uctievať len kaplnku Panny Márie ochraňujúcej údolie.  

"Existuje strom ktorého korene rastú smerom nahor a vetvy smerujú k zemy. Jeho listy sú védske verše a ten kto ho spozná porozumie Védam. Ten strom sa volá Banyan." Bhagavat Gita

Čas plynul a miesto zaujalo zámožných investorov. V roku 1850 gróf Gyula Andrassy za spolufinancovania bankára Rothshilda, v Štefanskej Hute (Istvánhuta), založili prvú továreň, kde sa meď získavala z rudy elektrolýzou. Na svoje časy revolučný projekt prilákal progresívnych vedcov a nadšencov pre využívanie elektriny, ktorý sa do dediny začali sťahovať z rôznych častí Rakúsko – Uhorska, aby boli súčasťou tohto veľkého pokroku vo vede. Začiatkom 19-tého storočia malo toto osídlenie uprostred ničoho, 150 domov a hovorilo sa v ňom 30 jazykmi. Bola tam vybudovaná jedná z najmodernejších svetových továrni, ale žiaden kostol.  

Jedným z tých nadšencov pre modernú vedu, bol aj môj prastarý otec, mal na starosti turbínu na rieke. Počas tuhých zimných nocí, keď teplota klesala pod nulu a stroje museli byť zahrievané, aby sa ochránili pred mrazom, začal experimentovať s kovmi a pomaly sa zaúčal do alchymistického kováčskeho umenia. Zanedlho mu bolo oficiálne dovolené, aby si pri správcovskej budove turbíny, postavil malú vyhňu.

Boli to kruté mrazivé noci, ktoré vdýchli život krehkým precízne vypracovaným kovovým ružiam. Shakespeare by sa opýtal: „Voňala by ruža menej, ak by iné meno mala?“ A môj prastarý otec, bystrý protestant nemeckého pôvodu, odpovedal na túto otázku svojským spôsobom, keď kríže katolíckych kostolov a cintorínov v okolitých dedinách, vyzdobil kovovými ružami. Symbol Rosicrucianistických rúži bol neznámi ignorantským dedinčanom.

Vojna. Počas prvej a druhej svetovej vojny, môj prastarý otec viedol svoj tichý umelecký protest. Jednou rukou drsne udieral kladivom do nákovky a v druhej mu zneli plačlivé tóny huslí. Ten zvuk, prehlušil rachot dejín aj v čase, keď jeho prvá žena, príliš krásna, príliš múdra a príliš krehká pre tento svet, zomrela na psychiatrickej klinike. Bušenie kladiva a nárek napätých strún huslí, neprestal ani keď jeho druhá žena, príliš tvrdohlavá, príliš silná a príliš praktická, mu porodila dvoch synov. Jeden z nich bol môj starý otec.

Predtým ako môj prastarý otec prišiel na miesto, kde som vyrastala, tak celá oblasť bola vyklčovaná. Všetky korene boli vytrhnuté zo zeme. Nebol tu žiaden chrám, kde by sa uctieval boh a žiaden človek tu ešte nebol pochovaný do zeme. Nič nepripútavalo živých k tomuto miestu. Môj prastarý otec bol prvý v poradí, ktorého telo splynulo s touto zemou, z ktorej mali vyrásť ďalšie výhonky spojené s mojím starým otcom a mnou. 

Zrodená s požehnaním aj prekliatím, na mieste kde boli vyklčované všetky korene, som cestovala. Nikdy som si vedome nevybrala krajiny, kde som žila. Vždy ma cesta zaviedla presne tam, kde som mala byť. Bola to akási zmluva z osudom, ktorá ma priviedla do Indie. Tu, skoro pred 10 rokmi, v stave hlbokej meditácie, som ho uvidela po prvý krát. Stretla som Pustovníka, žijúceho vo mne...

PUSTOVNÍK

Pokoj. Od okamihu, keď som si vložil semienko pod jazyk, som vedel, že ma raz nájde a uvidí vo mne odpovede na svoje otázky. V čase fyzickej smrti, moje telo dalo život tomuto Banyan stromu a ja som sa nechal unášať vetrom ponad oceán do neznámej krajiny, aby som sa mohol narodiť znova a ukázať je cestu späť k jej koreňom. Nechcel som sa stať Banyan stromom, chcel som byť jeho zmyslom. 

Rodíme sa s otázkami pochovanými hlboko v nás. Mimo čas a priestor upadajú do zabudnutia, obracajú sa na prach, z ktorého sa vytvára genetický materiál našich nespočetne krát znovuzrodených tiel. Z neznámeho dôvodu, hľadáme znova a znova, odpovede na otázky, ktoré sme dávno zabudli. 

Videl som v nej svoje otázky, vytvarované do semienka, ktoré by mohlo zaklíčiť, ak by našlo pevnú pôdu vyživovanú odpoveďami. Príliš veľa otázok v nej jej nedovoľovalo vidieť odpovede, ktoré tam už boli. Pohybovala sa v nekonečnom kruhu, poháňaná vášňou a trpezlivosťou a zanechávala za sebou tesné čiary odzrkadľujúce sa na letokruhoch stromu, ktorým som sa stal. Ale keď poslednú linku jej príbehu začali požierať termity, vkĺzol som do jej predstáv a priviedol ju na toto miesto. 

Je tu. Strom, ktorým som sa stal, sa odzrkadľuje v jej očiach. Obraz v jej šošovke je otočený z hora nadol. Konáre smerujú dole a korene nahor. Nie je medzi nimi rozdiel. Korene, vyrastajúce z konárov, pripútavajú strom k zemi a postupom času sa z nich stáva súčasť kmeňa, navzájom prerastajú tak že po čase sa nedá rozlíšiť konár od koreňa. 

Podobne, podľa prastarých učení, tento materiálny svet sa zrkadlí v spirituálnom svete. Počas storočí sa konáre a korene stromu, ktorým som sa stal premenili na stĺpy žijúceho chrámu, kde jeden strom, jeden pustovní a jedna žena našli svoju jednotu...

Strom. Pustovník. Žena.
STROM BANYAN

Tristo rokov starý strom Banyan, fotografovaný pre tento príbeh, sa z výšky pozerá na posvätnú pláž Aum, v mytologickom meste Gokarna, kde sa nachádza ajurvédský rezort CGH Earth SwaSwara.  SwaSwara znamená v sanskrite vnútorný hlas a je verná tomuto pomenovaniu. Je to miesto na znovuzískanie harmónie, sústredenie a aj uvolnenie sa. 
Počúvajte ozvenu svojho hlasu >>

VÍCE INSPIRACE >>

CESTUJTE S NÁMI

VÍCE INSPIRACE


ZUZANA ZWIEBEL
AUTOR

ZUZANA ZWIEBEL

Zuzana nespojuje pouze zajímavá místa na mapě, ale i osudy, lidi se kterými se setkala na svých cestách. Své zážitky přeměňuje do různých tras, jejichž podstatu tvoří tři slová: Spirit, Story, Style.

+

ayurveda trails pvt | © 2018